Každodenné poúčanie, samé výčitky a rady. Neomylní, bezchybní, nikdy neurobili nič zlé, jednoducho stále „dokonalí“ dospelí.
Prečo to robia? Prečo vždy poúčajú? Prečo ma nenechajú žiť si svoj vlastný život? Prečo, prečo, prečo... na túto otázku existuje veľa rôznych odpovedí. A aká je tá tvoja? Každý dospelí si povie, že chce pre mňa len to dobré. No povie mám niekto, kde a kedy je hranica dospelostí? Samozrejme osemnásť, štátny vek dospelostí. A v ľudskom živote, kedy už budeme dospelí? Teraz rozmýšľam nad tým koľko mohol mať asi Ernest Hemingwai rokov, keď povedal tento výrok. Možno to zakričal v teenegerskom veku, keď sa hneval na svojích rodičov. Možno zmúdrel a pochopil tento fakt, ktorý každý prehliada, už ako dospelý. Myslím, že sa to už nikdy nedozviem. Všetkého dobrého veľa škodí. Aj tento výrok bol povedaný kedysi veľmi dávno. Áno vieme, že rodičia majú oveľa viac skúsenosti a vedia ako to v živote chodí, ale každé jedlo aj keď má vynikajúcu chuť sa jedného dňa preje. A tak je to aj s múdrymi radami, v malom množstve nám vždy dobre poslúžia. No, počúvať deň čo deň to isté dookola, tak to nám už vážne niekedy lezie na nervy. Áno – áno, len si mamka pohovor aj tak si to urobím po svojim. Jedným uchom dnu a druhým von. Že vraj nikto učený z neba nespadol. Je dosť možné, že ak si nevezmem túto dobrú radu starších k srdcu, tak zmoknem alebo večer budem mrznúť od zimy. No málokedy, keď sa vrátime domov, prídeme za mamkou so sklopenými ušami a povieme: „Mami, tak zas si mala pravdu.“ Nie, väčšina sa potichu prikradne do svojej izby, rýchlo sa prezlečie do suchých vecí a tvári sa, že rodičovskú radu pred odchodom z domu jednoducho prepočulo.
Asi by sme mali nájsť kompromis medzi našou tvrdohlavosťou a skúsenosťami starších. Pretože by to bolo príliš jednoduché, keby nás celým životom viedla mamka za ruku. A zas asi dosť nebezpečné pre naše zdravie, keby sme sa chceli vždy ponaučiť iba z vlastnej skúsenosti.
Komentáre