frantiska

     Knihu Malý princ som otvárala s veľkým odporom, pretože veľa ľudí mi hovorilo, že horšiu knihu ešte nečítali. Odkladala som čítanie tejto knihy ako len sa najviac dalo. Ale keďže to bola moja povinnosť a už bolo o päť minút dvanásť musela som.

     Kapitola číslo jeden, asi štyri riadky a dosť smiešny obrázok, a tak si myslím „to bude zábava “. No keď musím tak musím. Čítam ďalej a po zopár stranách som sa pristihla pri tom ako sa usmievam. Uvedomila som si že je to celkom zábavná kniha. Ovečka v krabičke, také milé. Celá kniha je napísaná formou, ktorá vás donúti siahnuť hlbšie do vlastnej fantázie, oprášiť tie časy kedy aj hrboľček na stene vyzeral ako rozprávkoví deduško, ktorý každý večer rozprával nádherne rozprávočky. Opäť zopár stránok a už nestačí len detská predstavivosť, už obyčajné čierne písmenka niesu vôbec dôležite. Dôležité je to čo tam obyčajný čitateľ nenájde, pretože je to napísané neviditeľným písmom a ešte aj skryté medzi riadkami. Vlastná planéta, vlastný svet, svet, ktorý žije každý z nás sám v sebe. Problémy, s ktorými nám možno nikto nevie pomôcť. Priateľka líška, ktorá mu prezradila veľké tajomstvo, ktoré platí a bude platiť ešte veľmi dlho. To tajomstvo je veľmi jednoduché : dobré vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné. Autor v tejto knihe vyjadril prostredníctvo nevinného malého princa veľké záhady života.

     Po prečítaní posledných riadkov som sa už neusmievala, po tvári mi stekali slzy. Už viem prečo ľudia nemajú radi Malého princa, asi preto lebo nestačí z knihy len prijímať je potrebné do nej aj niečo vložiť. Som veľmi rada, že som sa nedala odradiť a prečítala som si túto skvelú knihu. Vždy sa k nej rada vraciam a snívam o tom, že aj ja raz stretnem malého princa.