frantiska

neviem kto si, ale píšem Ti lebo... lebo sa mi chce písať. A možno poštový holub nájde práve Tvoju adresu...

     Keď som bola malá verila som na rozprávky. Bolo to pekné obdobie. Všetko bolo také čarovné a nikto sa mi neodvážil povedať, že to vôbec nie je pravda. Sladká nevedomosť sa časom zmenila na túžbu po realite. Vyrastala som z čarovných prsteňov a lietajúcich kobercov. Krok po kroku som odhaľovala tajomstva života... jedno, druhé, tretie... a potom kruté zistenie. Nič nie je ako predtým.

„To mi chcete povedať, že všetky rozprávky sú iba výmysel?“

„Ale nie, niečo je aj pravda.“

„Neklamte mi!“

„No...“

Práve vtedy som zistila, že moje sny sa zrútili...a padali, padali, padali...  Čím dlhšie človek padá, tým väčšia je šanca, že sa naučí lietať! Presne to som potrebovala rozprestrieť vlastné krídla a naučiť sa lietať. Prišlo to v tej pravej chvíli. Prestala som veriť na všelijaké možné čarovné predmety, začala som veriť sebe a spoliehať sa sama na seba. Teraz lietam životom sem a tam... Hľadám si cestičku, nie takú, ktorou už niekto išiel. Vyberám sa vlastnou cestou, pretože chcem zanechať stopu.

    Občas by som si priala mať tak, kúzelnú paličku, alebo aspoň ružové okuliare. Nie vždy je to ľahké, brať život taký aký je a predsa ho milovať.

    A dá sa to vôbec?

     Milý Neznámy,

posielam Ti list do neznáma...