Povedz mi to a ja to zabudnem, ukáž mi to a ja si to navždy zapamätám. Asi každý uzná, že toto je pravda, ktorá sa nedá poprieť.
O krutosti II. svetovej vojny a o zverstvách páchaných na ľuďoch sa napísalo dosť kníh a nakrútilo veľa filmov. Máme možnosť prečítať si štatistiky a výpovede ľudí, ktorí prežili. Ale povieme si len: „Bolo to strašné, tí vojaci snáď ani neboli ľudia.“ Ale po zatvorení knihy či vypnutí videa skôr či neskôr zabudneme.
ARBEIT MACHT FREI
Skutočné zimomriavky, na ktoré sa nedá len tak ľahko zabudnúť mi prebehli po chrbte až pri pohľade na veľký nápis ARBEIT MACHT FREI. Nepoznám nikoho, kto by nevedel preložiť túto vstupenku do „raja“ . Brána, ostnatý drôt a ďalej už len sprítomnené peklo na Zemi. Možno to ani nie je ani celkom normálne ale ako sme tam tak stáli pred bránou vynorila sa mi myšlienka, ktorá mi naháňala strach. Nachvíľku sa mi zdalo, že to nie sme my, šťastné deti 21. storočia ale židia odsúdení na mučenie a smrť v koncentračnom tábore.
Prechádzali sme barák po baráku najprv sme si prezerali dokumenty a fotky, ktoré zobrazovali vtedajšiu skutočnosť. Polomŕtvi dospelí, zostarnuté deti, dohola ostrihane ženy, vychudnuté telá a bezcieľne sa pozerajúce oči, ktoré v sebe nemajú ani kúštik života. Človek sa až bojí pozrieť na ďalšie fotografie, pretože na nich neuvidí nič iné iba stále horšiu beznádej.
Smrť jedného človeka – nešťastie , smrť 100tisíc ľudí- štatistika.
Vlasy nepočítane na centimetre ale na tony, miestnosti väčšie ako naše triedy po strop naplnené tisíckami predmetov, ktoré si židia priniesli so sebou. Okuliare, kufre, protézy a barle, hrnce, zubné kefky a holiace potreby. To všetko sú len čísla ukrývajúce skutočných ľudí. Ale čo tak pár detských topánok. Ľavá a pravá noha, jeden malý, nevinný, bezbranný človiečik kým všetky ostatné baráky prinášali pocit odporu k Hitlerovi a jeho fašistickej armáde ale tieto miestnosti nám tlačili slzy do očí.
Ďalšia budova.
Ani odpor ani súcit jednoducho smrť. Nikto, kto tam nebol si neviem predstaviť ten pocit, ktorý človek prežíva keď stojí v plynovej komore. Od II. svetovej vojny už ubehlo veľa rokov ale steny plynových komôr a krematórií ešte stále nezabudli a návštevníkom dávajú pocítiť, že to čo sa tam dialo bolo kruté a neľudské.
Birkenau
V druhej časti koncentračného tábora, kde boli neskôr posielané iba ženy. Boli tam budovy, ktoré povodne mali súžiť ako stajne na ustajnenie 58 koní. V čase II. svetovej vojny, kedy pre Nemcov človek neárijskej rasy znamenal menej ako kôň „ubytovali“ do týchto stajní aj 200 a viac ľudí.
Iba človeku so srdcom tvrdším ako kameň, by táto prehliadka nepohla a ani na chvíľku by sa nezamyslel nad tým aké má šťastie, že žije práve teraz a nie vtedy.
Komentáre